.

Najväčšie úsilie vyvinuli Karol Kuzmány, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ján Jesenský. Na krajinskom konvente evanjelickej cirkvi a. v. sa uzniesli, že požiadajú o súhlas otvoriť martinské gymnázium. Deputácia u kráľa však úspešná nebola,

a tak konvent evanjelickej superintendancie v Martine zopakoval 5. júla 1866 žiadosť o povolenie gymnázia. Na odpoveď nečakal a zostavil školský výbor, ktorého predsedom sa stal Karol Kuzmány. Kuzmány sa však naplnenia svojich túžob nedočkal. Nedožil sa

23. septembra 1866, keď Michal Miloslav Hodža otvoril „Gymnasium Sv. Martinské“ s 30 žiakmi v dvoch triedach - v prípravnej a prvej a uviedol do úradu prvých učbárov - Martina Kramára a Jozefa Nedobrého. Budovu dala k dispozícii martinská evanjelická cirkev. Slovenské deti sa konečne aj v Martine mohli začať vzdelávať vo svojom materinskom jazyku.

V tejto podobe mala škola len krátke trvanie. Jej zakladatelia sa báli, že cisársky patent bude odvolaný a gymnázium nebude môcť plniť svoju funkciu. Preto sa slovenskí národovci 11. augusta 1867 rozhodli, že založia školu na patronátnom základe. Funkciu správcu patronátu prijal novopečený Martinčan, prvý podpredseda Matice slovenskej - Viliam Pauliny-Tóth - a povinnosti s tým spojené vykonával až do zániku školy v januári 1875 veľmi svedomito s plným osobným zaujatím.

Pauliny vypracoval návrh textu - Základnia listina ev. a. v. gymnasiuma v T. Sv. Martine, v ktorej uvádza ciele, usporiadanie a zásady školy. Dozvedáme sa z nej, že „naukozdelná reč v tejto škole bude výlučne reč slovenská, k obligátnym studiám patrí maďarčina i nemčina.“

Problémy školy „riadi výlučne patronát, ktorý ju založil a udržuje.“ V úvode zakladatelia prehlasujú: „my dolupodpísaní s povolením miestneho cirkevnieho dňa

11. augusta 1867 odbývaného konventu... uzniesli sme sa, že... v Turčianskom sv. Martine založíme samostatnú t. j. od od zovňajších administratívnych foriem... neodvislú evanjelickú a. v. školu.“ Na záverečných stranách zakladacej listiny sú zapísané mená patrónov, vďaka ktorým mohla škola existovať.

K patrónom patrili nielen Turčania, ale aj Slováci z celého Uhorska. Neskôr svoje dary posielali priaznivci zo zahraničia a podpory na gymnázium sa zbierali pri rôznych príležitostiach - svadbách, pohreboch, krstinách, divadelných predstaveniach. Z dobročinných zbierok a darov si škola zadovážila tisícovú gymnaziálnu knižnicu a vybavila kabinety jednotlivými učebnými pomôckami.

Prvým správcom gymnázia a eforom alumnea bol Martin Kramár. Súčasne s ním na škole od jej začiatkov učil Jozef Nedobrý, neskôr k nim pribudli Gustáv Dérer, Ján Dérer a Ján Kadavý. Hoci šlo o školu evanjelickú, navštevovali ju aj žiaci rímsko-katolíckeho a izraelitského náboženstva. Študenti boli prevažne slovenskej národnosti vo veku od 8 do 17 rokov. Študovalo tu aj veľa chudobných žiakov, ktorým sa poskytovali úľavy pri platení školného, pri alumnických poplatkoch, pri udeľovaní štipendií. Žiaci neboli len z Turca, ale aj z Oravskej, Liptovskej, Zvolenskej, Hontianskej, Gemerskej, Tekovskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župy. Častým a ťažkým problémom gymnázia bola otázka finančného zabezpečenia jeho činnosti. Riešeniu tejto neľahkej záležitosti venoval veľa času a energie správca patronátu Viliam Pauliny-Tóth. Bol typom vynikajúceho organizátora. On vypracoval koncepciu školy, zvolával a organizoval patronátne výbory, zabezpečoval opravu budovy školy, budovanie zbierok, stravovanie žiakov, rozširovanie počtu tried, získavanie učiteľov a ich hmotné zabezpečenie. Prejavom Paulinyho podnikateľského ducha bolo aj vydanie básnickej zbierky Pavla Országha Hviezdoslava Prviesenky Jozefa Zbranského martinským gymnáziom v roku 1868. Množstvo síl a energie venoval obrane školy pred útokmi a intrigami. Aj keď vyšetrovacia komisia v novembri 1874 nenašla nič chybného v činnosti martinského gymnázia, prečo by ho bolo treba zatvoriť, stihol martinské gymnázium podobný osud ako gymnáziá v Revúcej a v Kláštore pod Znievom.

30. januára 1875 sa poslednýkrát zišli žiaci a profesori martinského gymnázia a so slzami v očiach a piesňou na perách „Hojže bože, jak to bolí“ sa 98 chlapcov v krutej zime rozišlo do všetkých kútov Slovenska.

Aj napriek viacerým snahám o znovuotvorenie gymnázia museli Martinčania 44 rokov čakať, kým sa v ich meste znovu otvorili brány slovenského gymnázia.

Stalo sa tak až 5. októbra 1919, keď sa otvárajú 4 triedy /I., II., V. a VI./ Štátneho reformného reálneho gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha v Turčianskom Svätom Martine.

Nemalú zásluhu na tom má univerzitný profesor Jaroslav Vlček (Paulinyho zať), ktorý bol na čele Slovenského oddelenia na Ministerstve školstva v Prahe. Mal k Martinu veľmi dobrý vzťah a postaral sa o to, aby na gymnázium prišli učiť vynikajúci českí profesori. Za správcu školy bol menovaný 33-ročný Jan Úlehla, neskôr ho vystriedal František Heřmanský. Niet záznamov o tom, prečo sa v Martine otvoril reálno-humanitný typ reformného reálneho gymnázia, ktorý bol neskôr veľmi kritizovaný. Od školského roku 1936/37 sa gymnázium zmenilo na reálne.

V Martine nebolo vhodných priestorov pre stredné školy, a tak bolo dva roky gymnázium umiestnené v úplne nevyhovujúcich priestoroch spolu s obchodnou akadémiou, obchodnou školou a školami meštianskymi. Avšak Martinčania chceli gymnáziu poskytnúť vhodné priestory, preto začali so stavbou budovy na Mudroňovej ulici. Gymnázium sa

1. septembra 1921 sťahuje do budovy, ktorú za necelý rok postavili za poldruha milióna korún.

Od školského roku 1921/22 sa otvárajú všetky ročníky a brány obnoveného gymnázia opúšťa 6 prvých maturantov. Predsedom maturitnej komisie bol Jaroslav Vlček, prítomní boli aj Štefan Krčméry a župan Igor Dula. Päť zo šiestich študentov zmaturovalo s vyznamenaním. Riaditeľ Úlehla vyprevádza do života svojich prvých maturantov vzletnými slovami: „Prvý raz posiela Turčiansky Svätý Martin do sveta maturantov. Krátka veta - hlboký obsah. Menovite, keď sa človek zamyslí nad ňou a prirovnáva, ako bolo a ako je teraz. Pred vyše 50 rokmi založené nižšie gymnázium ako horčičné semeno, ktoré nakrátko, ale utešene vyrástlo v martinskej národne dobre obrobenej pôde. Neprajníci ho zašliapali - ale nezničili: vydalo bohatú úrodu, keď prišiel čas.“

V školskom roku 1922/23 maturovalo 22 študentov, v školskom roku 1923/24 bolo 13 maturantov.

Na tom, že martinské gymnázium malo výbornú úroveň a ani jedno z martinských podujatí sa nezaobišlo bez gymnazistov, sa nemalou mierou podieľali profesori martinského gymnázia. Mnohí z nich boli českí profesori, ktorých do Martina posielal Jaroslav Vlček. Boli to mladí výborní odborníci, predchnutí láskou k Slovensku. Niektorí tu našli svoj domov, priateľov i náplň svojich vedeckých a umeleckých ambícií. František Heřmanský bol druhým tajomníkom Matice slovenskej, Václav Vážný zbieral materiál k štúdiu turčianskeho nárečia, Jaroslav Vodrážka ilustroval nielen školskú kroniku, ale aj časopis Slniečko a knihy pre deti a mládež.

Gymnázium sa rozrastá a podmienky pre prácu v takej veľkej škole sa stávajú nevyhovujúcimi. Avšak škola nemá dostatok priestorov, chýba telocvičňa, a preto všetci, učitelia aj študenti, s radosťou privítali slávnostné položenie základného kameňa novej budovy 28. októbra 1930. Mestu záležalo na tom, aby gymnázium získalo dôstojné priestory a podmienky pre svoju prácu, a preto škole darovalo nádherný rozsiahly pozemok na Malej hore. Základy stavby sa začali kopať v roku 1937. Budovu stavala martinská firma Hlavaj - Palkovič - Uličný od 2. mája 1938 podľa projektov architekta Bohuslava Fuchsa z Brna a

6. októbra 1940 sa gymnázium presťahovalo do priestorov na Malej hore.

Zložitá politická a spoločenská situácia zanechala svoju pečať aj v živote gymnázia. V školskom roku 1938/39 sa uskutočnili na škole najväčšie personálne zmeny, ktoré by sa za normálnych okolností nikdy neboli stali. Mnohí českí profesori odchádzali do Čiech a na ich miesta prichádzali odborní učitelia z meštianky, takže úroveň školy na krátke obdobie poklesla.

Vyučovanie bolo poznačené vojnou, mnohí z učiteľov a študentov sa zapojili do protifašistického odboja. Od októbra 1944 sa vyučovalo len na 3. poschodí, lebo v ostatných priestoroch Nemci zriadili nemocnicu. Neskôr zabrali celú budovu a vyučovanie bolo roztrúsené po meste na viacerých miestach. Koncom školského roku 1944/45 bolo na škole spolu 12 tried. V ďalšom školskom roku bolo vyučovanie tiež veľmi problematické, pretože nebolo uhlia, meškali vlaky, učil sa iba 1 deň v týždni a normálne vyučovanie sa začína až od februára 1946.

Po oslobodení martinské gymnázium prechádza svojimi metamorfózami. Toto obdobie však prináša škole stabilizáciu učiteľských síl a meno gymnázia má stále lepší zvuk v povedomí slovenskej verejnosti.

Školský zákon z roku 1948 zrealizoval myšlienku štátneho a jednotného školstva a zmenil aj štruktúru gymnázií, ktoré sa z osemročných škôl menia na štvorročné vyššie stredné školy.

Začiatkom 50-tych rokov sa v Martine kládol veľký dôraz na rozširovanie strojární, a preto v rokoch 1951 - 1953 muselo gymnázium uvoľniť svoju budovu. Škola sa presťahovala do nevyhovujúcich priestorov v Priekope. Po dvoch rokoch sa gymnázium znovu vracia do Martina do svojej budovy na Malej hore, ale až do roku 1967 je tu spolu so základnou školou.

Dĺžka a obsah štúdia sa mení v súlade so školskými reformami a zákonmi, a tak sa gymnázium mení najskôr na 11-ročnú všeobecnovzdelávaciu strednú školu, potom na 12-ročnú strednú školu, neskôr na strednú všeobecnovzdelávaciu školu a od roku 1969/70 znovu na gymnázium.

Názvy školy sa počas jej existencie menili. V priebehu histórie boli takéto:

1867 – Evanjelické a. v. gymnasium v T. S. Martine

1919 – Československé štátne reformné reálne gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Turčianskom Svätom Martine

1936 – Štátne československé reálne gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Turčianskom Svätom Martine

1939 – Štátne slovenské gymnázium v Turčianskom Svätom Martine

1945 – Štátne gymnázium v Turčianskom Svätom Martine

1949 – Gymnázium v Turčianskom Svätom Martine

1953 – Jedenásťročná stredná škola v Martine

1959 – Dvanásťročná stredná škola v Martine

1961 – Stredná všeobecnovzdelávacia škola v Martine

1967 – Stredná všeobecnovzdelávacia škola Viliama Paulinyho-Tótha v Martine

1969 – Gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Martine

V auguste 1967 bola škola ocenená vysokým štátnym vyznamenaním - Radom práce.

V 60-tych až 80-tych rokoch sa podarilo zlepšiť materiálnotechnické vybavenie školy. Otvorilo sa biologické laboratórium, zmodernizovalo sa chemické laboratórium a odborné učebne na vyučovanie zemepisu, fyziky, chémie, počítačových systémov, otvorila sa Pamätná izba MG, postavila sa klubovňa, domov mládeže, jedáleň a ďalšia telocvičňa, vytvorili sa priestory na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Nemalou mierou sa o zlepšenie materiálnotechnického vybavenia školy zaslúžili martinské závody a podniky - Závody ťažkého strojárstva, Okresný stavebný podnik, Neografia, Drevina Turany.

Popri dennom štúdiu bola na škole v 60-tych rokoch zriadená aj stredná škola pre pracujúcich a maturitné kurzy pre dôstojníkov.

Od školského roku 1968/69 sa pri gymnáziu otvára 1-ročné nadstavbové štúdium - programovanie a počítačové systémy a 2-ročné nadstavbové štúdium knihovníctva. Nadstavbové štúdium sa končí v školskom roku 1982/83.

Od školského roku 1977/78 sa v súlade s vtedajšími požiadavkami na stredoškolské vzdelanie začínajú na gymnáziu učiť skupiny voliteľných predmetov odborného zamerania. Na našej škole to boli: programovanie a počítačové systémy, základy strojárstva, základy technickej chémie, základy elektrotechniky a kultúrnovýchovná činnosť. Vyučovanie odborných predmetov malo význam najmä pre prírodovedné predmety. Vybudovali sa nové laboratóriá a výrazne sa zintenzívnila príprava študentov na vysokoškolské štúdium prírodovedného a technického zamerania. Úspešne sme zachytili nástup počítačov. V roku 1985 vzniklo na škole v správe UTAR-u Združené výpočtové laboratórium, v ktorom mali študenti možnosť pracovať v terminálovej učebni na vtedy špičkovom počítači SM 52/11. Školská počítačová sieť sa neskôr rozšírila o ďalšie pracoviská. V septembri 1994 bola naša škola ako jedna z prvých stredných škôl na Slovensku pripojená na internet.

Ukázalo sa, že odborné zamerania na gymnáziu sú pre študentov obmedzujúce, a preto postupne zanikajú. Od roku 1990 prechádzajú študenti k systému výberu voliteľných predmetov, ktorý im umožňuje kvalitnejšiu prípravu na jednotlivé typy vysokých škôl. Študenti majú možnosť použiť rozširujúce hodiny na voliteľné predmety. Každý študent si volí zameranie podľa vlastných ambícií. Táto skutočnosť je podstatným zlomom v prispôsobení sa školy študentom a napĺňaniu ich predstáv o štúdiu na gymnáziu.

V septembri 1991 vzniká na škole Bilingválne anglicko - slovenské gymnázium, ktoré sídli v Sučanoch. Vzniklo vďaka podpore Britskej rady a britského Know How Fondu. Cieľom tejto školy je poskytovať úplné stredné vzdelanie, ktoré by kombinovalo prvky slovenského a britského vzdelávacieho systému. Po dvoch rokoch sa BSAG v Sučanoch osamostatnilo.

Od školského roku 1995/96 začína na Gymnáziu Viliama Paulinyho-Tótha experimentálne overovanie 6-ročného gymnaziálneho štúdia. Žiakom bolo umožnené vo väčšom časovom priestore rozvinúť a zdokonaliť schopnosti a zručnosti, realizovať sa vo vysoko konkurenčnom prostredí.

Vzhľadom na to, že finančná situácia pre školstvo nie je veľmi priaznivá, v roku 1995 bola založená Nadácia Gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha, ktorá bola neskôr pretransformovaná na Občianske združenie Gymnázia VPT. Získané finančné prostriedky venuje hlavne na nákup učebných pomôcok.

V roku 1998 bola pri našej škole otvorená Astronomická pozorovateľňa Milana Rastislava Štefánika, ktorá je prístupná aj širokej martinskej verejnosti. V roku 2006 vzniklo v priestoroch astronómie Centrum popularizácie fyziky so zaujímavým sprostredkovaním fyzikálnych pokusov pre žiakov základných a stredných škôl z celého Slovenska.

Partnerské a družobné vzťahy sa počas existencie gymnázia rozvíjali so strednými školami v Novom Jičíne, Novej Pake, Gothe, Uzlovoj, Báčskom Petrovci, Šalgotariáne, Rosslebene, Cesene a Darlingtone, Almenhausen, Jičíne, Kališi, Havířove, Pucku, Barcelone, Eslove. V rámci týchto vzťahov sa väčšinou uskutočnili výmenné pobyty študentov, ktoré prispeli nielen k zdokonaľovaniu sa v cudzích jazykoch, ale aj k lepšiemu spoznaniu kultúry iných krajín. Vynikajúcou možnosťou porovnať život a kultúry jednotlivých krajín je zapájanie sa študentov v rámci projektov Comenius. V rámci týchto mobilít školu navštívili študenti zo Španielska a naši študenti navštívili Španielsko, Anglicko, Čechy, Poľsko.

Nemalý podiel na dobrom mene školy má aj mimovyučovacia a mimoškolská činnosť. Študenti si nevedia predstaviť školu bez krúžkovej činnosti, pretože tu môžu venovať pozornosť takým aktivitám, na ktoré nie je na vyučovaní priestor a ktoré obohacujú ich život (napríklad krúžky volejbalové, basketbalové, astronomických pozorovaní, technickej tvorivosti, jazykové, matematické, chemické, dramatické, vlastnej literárnej tvorby a mnohé iné).

Spomeňme aj bohatú športovú aktivitu našich študentov, školské akadémie a kultúrne programy, vianočné trhy, 1. apríl, stavanie mája, pasovací večierok, gymnaziálny ples, športové turnaje, vydávanie školských časopisov a zborníkov vlastnej tvorby. Študenti gymnázia úspešne reprezentujú školu v súťažiach, olympiádach, SOČ nielen v krajských a celoslovenských kolách, ale aj na medzinárodnej úrovni. Riaditeľ školy každý rok vyhlasuje súťaž o najlepšiu triedu – Sme super a súťaž o Najlepšieho študenta martinského gymnázia. Gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha je spoluorganizátorom súťaže vo vlastnej tvorbe mladých autorov – Paulinyho Turiec, do ktorej sa zapájajú študenti už z celého Slovenska.

V posledných rokoch sa hlavne vďaka úspešnosti vo viacerých projektoch výrazne zmenil vzhľad a vybavenie školy. Najvýznamnejší projekt „Rekonštrukcia objektov – zvýšenie energetického štandardu Gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha v Martine“ vo výške 1 069 248,96 €, bol financovaný z Európskeho regionálneho rozvoja Európskou úniou 85%, 10 % zo štátneho rozpočtu a 5 % z rozpočtu ŽSK. Súčasťou projektu bola nielen výmena okien, nová výmeníková stanica, výmena teplovodných rozvodov a radiátorov, odsávanie v kuchyni, vybrúsenie schodíšť, ale aj kompletná rekonštrukcia malej telocvične, nová fasáda, vymaľovanie priestorov školy a moderné materiálno-technické vybavenie – interaktívne tabule, počítače a ďalšie zariadenia podporujúce moderné vyučovanie. Z ďalších projektov možno spomenúť aspoň projekt Premena tradičnej školy na modernú a Vráťme šport do škôl.

Aj keď martinské gymnázium prechádzalo od svojho vzniku mnohými premenami, neustále je počas celej 145- ročnej existencie späté so životom mesta Martin a regiónu Turiec. Od vzniku školy opustilo brány vyše 12 600 študentov, ktorých databáza a zoznam je prístupný aj s tablami na www.gymmt.sk.

Patróni pri zakladaní školy mysleli na nástrahy, snažili sa predvídať, čo by mohlo zničiť existenciu školy. Možno sa im zdalo, že ich dielo bolo v zárodku zničené, no s odstupom 145 rokov je cítiť, že ich láska k národu, entuziazmus, viera v ideály boli silnejšie ako prekážky. Gymnázium Viliama Paulinyho-Tótha v Martine aj po 145. rokoch svojej existencie s hrdosťou a úctou odkazuje na ideály zakladateľov. Základný pilier lásky k vzdelaniu a národu je životnou hodnotou, ktorá pretrváva v existencii tejto školy.

 

 

Život a dielo Viliama Paulinyho - Tótha

 Viliam Pauliny Tóth - významná osobnosť slovenského národného hnutia. Bol mnohostranne aktívny ako spisovateľ, redaktor, organizátor slovenského literárneho života, novinár a publicista, politik, poslanec v uhorskom sneme, podpredseda Matice slovenskej, činovník Živeny a martinskej sporiteľne.

Všetky svoje sily, celý život zasvätil nezištnej práci pre duchovné povznesenie, sociálne a národné oslobodenie svojho národa. Svojou mnohostrannou činnosťou, obetavosťou, láskou k národu a slobode patrí do radov veľkých osobností nášho národa, ktorí napriek mohutným ťažkostiam, väzeniam a tisícorakým prekážkam na svojej ceste za jediným cieľom – prospech a blaho svojho národa – nikdy nezaváhali a nič ich neodradilo. Tým zostávajú pre nás i pre ďalšie generácie žiarivým vzorom pravého a čistého národovectva.

 

Životopis

 Viliam Pauliny sa narodil 3.6.1826 v Senici ako syn evanjelického farára Fridricha Vilama Paulinyho. Otec umrel 21.11.1827, keď mal Viliam ešte len 18 mesiacov. Jeho matka Kristína, rod. Royová, sa po manželovej smrti ako 22 ročná presťahovala k svojmu svokrovi Žigmundovi Paulinymu, ktorý bol evanjelickým farárom v Zemianskom Podhradí. Po jeho smrti v roku 1831 sa o Viliamovu matku a starú matku postaral bohatý statkár Ostrolúcky. Najsilnejší výchovný vplyv na Viliama mala jeho matka. Od malička sa snažila svojmu synovi vštepovať lásku k slovenskému národu.

V roku 1836 odchádza Viliam ako desaťročný do Komárna na maďarskú školu. Tu sa pod vplyvom prostredia a najmä pod vplyvom prof. Jozefa Pálfyho začalo rúcať to, čo mu matka do srdca vštepovala. Profesor vplýval na Viliama svojím maďarským vlastenectvom. „Za rok som bol dokonalý Maďar a horlivý milovník maďarských básní, mal som zo 30 hárkov vlastnoručne povypisovaných veršov, v ktorých som sa neprestajne kochal.“ Viliamova matka, mysliac si, že uľahčí život sebe i synovi, sa na jeseň v roku 1837 vydala za Michala Dionýza Doležala, farára v Modre. Doležal bol človek už starý, svojhlavý, rozmarný a nepekne zaobchádzal so svojou manželkou. Keď sa Viliam po dvoch rokoch vrátil z Komárna, užasla jeho matka, čo maďarská škola v národnom ohľade urobila z jej syna. Poponáhľala sa všetko napraviť a po dlhšom čase sa jej to podarilo. V rokoch 1838-43 pokračuje Pauliny v štúdiách na gymnáziu, ktorého správcom bol Karol Štúr. Dostáva sa do priaznivého prostredia, jeho národné povedomie sa upevňuje, no obdiv k maďarskej literatúre a kultúre pretrváva aj v ďalších rokoch jeho života.

20. októbra 1843 mu umrela milovaná matka. Otčim chcel mať z neho kaplána. Už v štrnástich rokoch na Vianoce mal svoju prvú kázeň. To sa ale nezhodovalo s túžbami mladého študenta, ktorý mal rád poéziu, kreslenie, hru na klavír a bol by rád ďalej študoval. Nad snahami otčima mu pomohol zvíťaziť Karol Štúr.

Už v rokoch modranských štúdií sa Pauliny pokúšal o básnickú tvorbu. Prvým prísnym kritikom a básnickým vzorom mu bol Karol Štúr, ktorý sa snažil odviesť mladého básnika od prílišného romantického subjektivizmu a vzbudiť v ňom záujem o objektívne potreby národa.

Na začiatku školského roku 1843-44 je už Viliam na evanjelickom lýceu v Bratislave. Študuje právo, históriu, filozofiu, filológiu, teológiu a zúčastňuje sa Štúrových prednášok. Nadobudol tu široké vzdelanie, ktoré neskôr vo svojej mnohostrannej činnosti bohato využíval. Nové prostredie pôsobilo mocne i na upevňovanie Viliamovho národného povedomia. Patril medzi tých študentov, ktorí boli odhodlaní odísť z Bratislavy na protest proti Štúrovmu zosadeniu. Keď napísal otčimovi o svojom rozhodnutí, ten mu odchod zakázal. Cez letné prázdniny1844 bol Viliam vychovávateľom v Hlohovci.

V roku 1845 zastupoval Bratislavský ústav na zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši. Medzi mládežou si postupne získaval významné postavenie najmä ako redaktor rukou písaného časopisu – Národného zábavníka. Uverejňoval v ňom útvary ľudovej slovesnosti, piesne, rozprávky, opisy ľudových zvykov, ľudové povery, porekadlá a pri každom príspevku sa uvádzal jeho krajový pôvod. Vyššiu úroveň mala Príloha k národnému zábavníku, ale nezachovala sa v úplnosti. Mala za úlohu rozšíriť publikačné možnosti mladých autorov. Bola určená i na kritiku a náučné rozpravy.

V Bratislave sa Pauliny podieľal aj na organizovaní spoločenského života študentov. Bol hudobne nadaný, hrával na gitare a bol zábavným spoločníkom. V roku 1846 dokončil Pauliny štúdiá v Bratislave. Ľudovít Štúr mu prostredníctvom svojich známych našiel miesto vychovávateľa v rodine srbského statkára Despinica v Kovine neďaleko Belehradu. Vychovávateľskou činnosťou si chcel zarobiť na ďalšie štúdiá v Nemecku.

Po dvoch rokoch sa Pauliny vracia na Slovensko cez Pešť. Cestou sa zastavil u Janka Kadavého a stretol sa s Timoteom Nosákom a Š. M. Daxnerom. V Horných Príbelciach sa spriatelil s učiteľom Rotaridesom, ktorého ešte pred vypuknutím revolúcie navštívil Janko Kráľ a spolu prežili niekoľko veselých dní a  pripravovali sa na príchod revolúcie. Zachoval sa dokument , ktorý svedčí o vplyve politického radikála Janka Kráľa na Paulinyho. V Príbelciach však Pauliny zotrval iba rok, no bolo to významné obdobie jeho života. Dostal sa do priameho kontaktu s drsnou realitou života podaného ľudu i s rebelantskými náhľadmi, ktoré smerovali k zvrhnutiu feudálneho spoločenského systému. Nové poznanie sa najsilnejšie prejavilo v Ľudskej komédii a v literárnych dielach, ktoré vznikli v nasledujúcom období.

V roku 1847 sa Pauliny stal profesorom na lýceu v Kremnici. Okrem učiteľských povinností tu príležitostne zastupoval aj evanjelického farára Hlavačka. V Kremnici žil Pauliny do jesene roku 1848. Intenzívne prežíval priebeh politických udalostí, s ktorými nebol spokojný a začínajú sa v jeho mysli množiť pocity sklamania. Ich vonkajším výrazom je báseň Ku slobode. Pauliny bol nepohodlný policajnej vrchnosti mesta Kremnice a dali mu vybrať: šibenica alebo vstup do Honvédskeho maďarského vojska. Zvolil si vojsko. Ako vojak maďarskej armády sa dostal Pauliny do Pešti. Z básní, ktoré tam napísal, vyplýva, že jeho sklamanie z maďarskej revolúcie dosahuje vrchol. Keď maďarská armáda po príchode cisárskych vojsk 5.1.1849 utiekla z Pešti do Debrecína, Pauliny využil situáciu a dezertoval. V Pešti pomohol odsúdeným slovenským národovcom Franciscimu, Daxnerovi a Bakulínymu dostať sa na slobodu a spolu sa ponáhľali pripojiť k slovenským povstalcom. Všetci sa stávajú kapitánmi slovenského vojska. V nových podmienkach Pauliny svedomito vykonáva vojenskú službu a súčasne vníma mnoho podnetov pre písanie. Po porážke maďarskej revolúcie sa ako mnohí vtedajší slovenskí vzdelanci dostáva v roku 1850 do štátnej služby a v nasledujúcich rokoch zastáva úradnícke funkcie na mnohých miestach vtedajšieho Horného Uhorska. Od osnovníka županského úradu v Trenčíne cez podslúžneho v Nitrianskej župe sa stáva hlavným slúžnym v Bytči.

V roku 1853 ho vláda vymenovala za stoličného komisára do Kečkemétu. Pauliny sa dostáva do maďarského prostredia aj naďalej však ostáva slovenským národovcom.  

        V roku 1855 sa oženil s Vilmou Tóthovou. Narodila sa 18.11.1837. Manželstvom s Vilmou si zabezpečil hmotné postavenie. Získal uhorský šľachtický titul a od toho času popri svojom mene používal aj meno svojej manželky. Mala kvôli nemu mnohé nepríjemnosti. Sudcovia jej spôsobili majetkovú ujmu, na jar v roku 1863 prišla o 21 000 zlatých. Mali 4 deti - Mínu, Oľgu, Marínu a Elenu. Syn Viliam a dcéra Viera zomreli.

V Kečkeméte prežili 8 rokov a potom sa presťahovali do Pešti. Tu vydáva humoristický časopis Černokňažník. V roku 1862 prebral po Pavlovi Dobšinskom redakciu časopisu Sokol, ktorý spočiatku vydával v Budíne a neskôr v Skalici, kde sa aj s rodinou presťahovali.

Paulinyho národná aktivita vrcholí v období pôsobenia v Martine, kde sa presťahoval v roku 1867 v súvislosti s jeho voľbou za prvého podpredsedu Matice slovenskej. Zvolili ho 12. septembra 1866. Už pred založením Matice sa aktívne podieľal na jej prípravách ako člen dočasného výboru. Ako prvý podpredseda Maticu organizačne viedol a bojoval proti útokom na ňu.

V tomto období sa stal aj redaktorom prvého slovenského odborného časopisu Letopis Matice slovenskej. Po presťahovaní do Martina bol Pauliny dušou väčšiny národných podujatí. Svojím vplyvom sa zaslúžil o založenie MARTINSKÉHO NIŽŠIEHO EVANJELICKÉHO PATRONÁTNEHO GYMNÁZIA. Bol to on, kto sa v rozhodujúcej historickej chvíli dokázal postaviť na čelo patronátu a riadiť ho až do jeho zatvorenia v roku 1875.

Viliam Pauliny-Tóth bol jeho múdrym energickým konateľom a odvážnym a statočným obrancom. Právom sa naše gymnázium hrdí jeho menom. Uvedomoval si dôležitosť národných škôl a z vlastnej skúsenosti poznal, čo znamená pre študentov slovenská škola (chodil do školy v Maďarsku). V roku 1872 na desiatom valnom zhromaždení Matice slovenskej okrem iného povedal: „Odvtedy čo potešiteľné zmohol sa počet našich vzdelancov, založili sme už tri gymnáziá, dve kníhtlačiarne a zakladáme sporiteľne, pomocnice a iné reálne pre nás i pre náš milý ľud prospešné spolky." Zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení. Je známe, že jeho manželka v máji 1862 napísala „Keď už mám i s deťmi ostať Slovenkou, nech stanem sa opravdivou, nechoďme do Skalice, ale radšej do Turca.“ Viliam Pauliny -Tóth pôsobil v Martine 10 rokov a bolo to jeho najaktívnejšie obdobie. Zaslúžil sa o vybudovanie mestského kultúrneho centra, bol pri založení Živeny.

V roku 1869 znovu kandidoval za poslanca do uhorského snemu, tentokrát za dolnozemský kulpinský okres. Bol zvolený. Ako poslanec v sneme pôsobil jedno volebné obdobie (1869-72). V sneme sa snažil obhajovať nielen záujmy svojich kulpinských voličov, ale aj Slovákov. Predložil návrh na nové riešenie národnostných problémov v Uhorsku. Snem ho však neprijal. Po niektorých menších snemových akciách prekvapil Pauliny-Tóth uhorský snem dvoma návrhmi na riešenie dopravných problémov v Uhorsku. Prvý návrh mal lokálny význam, kým druhý návrh, predložený v roku 1871, bol rozsiahly a týkal sa riešenia dopravného problému Uhorska z európskeho hľadiska. Jeho cieľom bolo podporovať slovenské záujmy i pri stavbách železníc na slovenskom území. V európskych krajinách sa rýchlo rozširovala sieť železníc a Uhorsko v tomto smere viditeľne zaostávalo. Železnica bola teda dôležitým faktorom rozvoja hospodárskeho života a s rozvojom hospodárstva súvisel aj rozmach národného povedomia. Túto skutočnosť si Pauliny veľmi dobre uvedomoval a v jeho návrhoch na výstavbu železníc malo slovenské etnické územie dôležitú úlohu. Postavil sa za návrh železnice, ktorá mala spojiť Pešť cez Hatvan a Lučenec s Banskou Bystricou a odtiaľ mala ísť do Sučian, kde by sa bola spojila s Košicko-bohumínskou traťou. Keďže sa proti tomuto návrhu objavili vážne pripomienky, realizoval sa návrh Zvolen – Kremnica – Vrútky s tým, že zároveň sa realizuje stavba železnice Zvolen – Banská Bystrica. Pauliny svoj návrh podporoval argumentmi o ekonomickom rozvoji západnej Európy. Okrem sústreďovania väčšieho počtu obyvateľov do priemyselných centier mal na zreteli aj úlohu, ktorú by zohrávalo Uhorsko pri hospodárskych stykoch

priemyselnej západnej Európy s agrárnym východom. Považská časť železnice mala viesť krajom bohatým na mestá. Paulinym navrhnuté železnice mali priniesť veľký zisk slovenskému etniku. Boli by prepojili jednotlivé časti slovenského územia, čo by umožnilo väčšie scelenie Slovákov. Pauliny mal na zreteli hlavne záujmy Turca. Chcel, aby sa jeho dolná časť s mestom Martin stala významným železničným, a tým aj hospodárskym strediskom. Slovenský poslanec uhorského snemu, pravda, nemohol z národnostného hľadiska tak jasne formulovať svoje dôvody.

V roku 1871 sa stal redaktorom Národných novín, ktorých redakciu viedol do roku 1874. Príčiny, ktoré spôsobovali nepriaznivú národnú situáciu, hľadal nielen vo vonkajších okolnostiach, ale aj vo vlastných radoch. Ostrej kritike podrobil inteligenciu a jej postoj k národu, kritizoval aj nedostatočnú snahu o duchovné pozdvihnutie ľudu, nedostatok nadšenia, pružnosti a obetavosti.

Na sklonku života stihli Paulinyho osudové údery osobné i národné. V roku 1875 bola násilne zatvorená Matica, začali sa rúcať nádeje v lepšiu budúcnosť. Pauliny hoci už chorľavý, cestoval v tejto súvislosti do Viedne spolu s J. M. Hurbanom a pokúsili sa o audienciu u cisára. Neúspešne. A nedostali ani odpoveď na prosbopis. Osobným úderom pre Paulinyho bola smrť manželky. Zomrela ako 38-ročná 31. júla 1875. Chorľavý, neutešenou národnou situáciou ubitý, ešte vydal vedecké dielo Slovenské bájoslovie.

Po zdĺhavej chorobe 6. mája 1877 umrel Viliam Pauliny - Tóth ako 51-ročný.

Pauliny ako básnik a prozaik

 Už počas modranských štúdií sa pokúšal mladý Pauliny o básnickú tvorbu. Bola to subjektívne ladená lyrická poézia, v ktorej vychádzal z romantických postulátov. Badať v nej silné vplyvy českej romantickej poézie najmä K. H. Máchu. V období bratislavských štúdií dozrievajú jeho názory na literatúru, formuje sa jeho literárny profil a dozrieva predovšetkým teoreticky. Pôsobia na neho na jednej strane estetické názory presadzované Ľ. Štúrom a na strane druhej diela významných romantikov: Byrona, Goetheho, Mickiewicza a iných. Paulinyho názory sú názormi romantika - človeka citu. Líšia sa od názorov Štúra. Spájajú ich však spoločné názory na ľudovú pieseň ako na vrcholný prejav umenia. V svojej poézii vyjadruje lásku k vlasti (Slovenka v cudzine), rozlúčku s milou (Rozpomienka), rezignáciu nad súčasným stavom národa (Vzdychnutie). V lyrickej skladbe Jánošík sa zameriava skôr na ich vzťah ako na zbojnícke, revolučné prvky. Báseň Napoleonovci vyznieva revolučnejšie ako jeho najväčšie dielo Ľudská komédia. Vplyv na vznik tejto skladby mala básnická dráma poľského romantika Krasinského - Nebožská komédia, ktorej úvodnú časť Pauliny preložil do slovenčiny. Dielo bolo publikované v roku 1862 v prvom ročníku Sokola.

Za skutočný vstup Paulinyho ako prozaika do slovenskej literatúry možno pokladať až roky 60-te, kedy začína svoje diela uverejňovať vo svojich časopisoch. Nebolo to však priaznivé obdobie na vstup do literatúry. V poézii sa už prejavovali počiatky rozkladu romantizmu a nastupuje mladá literárna generácia na čele s Hviezdoslavom. Pauliny pri písaní vychádza z faktov, ale výber a hodnotenie je romantické. Podriaďuje ich svojim predstavám a ideám.

Písal historickú prózu (Tatársky plen, Kráľova žena, Trenčiansky Matúš),spomienkové prózy, spomienky s autobiografickými črtami, prózu s výraznými črtami didaktizmu. Posledným dielom, ktoré vyšlo v roku 1877 vďaka pomoci dcéry Márie, bola zbierka pod názvom Básne Viliama Paulinyho Tótha.

Jeho próza má svoje miesto v dejinách slovenskej literatúry. Vniesol do slovenskej prozaickej literatúry tému spoločenského života a spĺňal ňou dobové, národné a spoločenské ciele. Pomáha dokresľovať autora a obraz jeho doby. Paulinyho tvorba je typickým prejavom krízy literatúry 60-tych rokov.


Pauliny ako publicista

Po prepustení zo štátnych služieb v roku 1860 sa začal plne venovať národnobuditeľskej práci. Mal sa stať redaktorom Pešť-budínskych vedomostí, ale redaktorstvo „prepustil" Franciscimu. V roku 1861 vydáva humoristický časopis Černokňažník. Časopis vychádzal štyri roky, potom ho pripojil k časopisu SOKOL. Černokňažník bol zameraný proti politickým a sociálnym nezhodám v krajine. Väčšina príspevkov bola z pera samotného redaktora, ktorý sa skrýval pod viacerými pseudonymami - Mydloslav, Vechťevič... Zameranie a náplň časopisu výrazne dokumentujú politickú rozhľadenosť a pohotovosť redaktora. V časopise Sokol uverejňoval predovšetkým príspevky svojich súčasníkov. Okrem beletristických príspevkov zaraďoval do časopisu články náučného charakteru (napr. životopisy významných slovenských osobností). Ďalším významným činom v oblasti publicistiky bol pokus o vydávanie ľudového politického časopisu, ktorý vyšiel pod názvom Jánošík. Mal slúžiť politickému vzdelaniu ľudu. Časopis vyšiel pod menom J. N. Bohulu, ktorého aj s Paulinym na jeden mesiac zatkli. Druhý zväzok Jánošíka bol odlišný oproti prvému, riešil problémy, ktoré zaujímali skôr inteligenciu.

Veronika Štefková

 

Použitá literatúra:

Gombala, E.: Viliam Pauliny-Tóth: život a dielo, Martin: Matica slovenská, 1976. 300 s.